Vasa IP adresa : [54.198.142.121]
holican
Dnes má sviatok Ľuboslav, Ľuboslava, zajtra Matúš a pozajtra Móric.
20. 09. 2018   | Reg./Prihl. | POKEC | Hlavná stránka | Listy od čitateľov | Stiahnite si |    
online je 9 čitateľov,
skús POKEC-ať

Naposledy registrovaní čitatelia
  • lajo
  • niktos
  • Xxxxx
  • erika

  • kontaktný e-mail:
    redakcia
    webmaster
    administrator
    xerro
    lucky

    Celkom8792067
    September12450
    Dnes318

    Strhujúca bolestná výpoveď harmonikára zachytená v siedmej knihe Fera Rajeca
    Príspevok zo dňa 19. 05. 2011 (1794 )

    Strhujúca bolestná výpoveď harmonikára zachytená

    v siedmej knihe Fera Rajeca

     

     

           V týchto dňoch vyšla spisovateľovi Ferovi Rajecovi už siedma kniha. Tentoraz vydal dramatický román, ktorý nesie názov Cesta ťažko skúšanou krajinou (Príbeh harmonikára). Uvedené dielo bolo poskytnuté čitateľskej verejnosti. Záujemcovia o tvorbu Fera Rajeca si môžu jeho posledný román zakúpiť cestou internetového kníhkupectva www.martinus.sk, ktoré je autorovým jediným serióznym a výhradným predajcom.

           Autor nám o svojom diele povedal, že námet na svoju knihu čerpal najmä od  potulného chorvátskeho harmonikára. Ide o jeho strhujúcu bolestnú výpoveď o skutočnostiach, ktoré sa udiali počas bratovražednej vojny v bývalej Juhoslávii na sklonku 20. storočia. Ľudia, ktorí v dnešnej dobe cestujú na dovolenku do Chorvátska k Jadranskému moru, si ani neuvedomujú, aké hrôzy tam ešte pred pár rokmi obyvatelia prežívali. Snahou autora bolo, aby sa na niečo také nezabúdalo. Okrem toho sa autor zameral aj na osudy utečencov z vojnou zmietanej Juhoslávie, ale aj z iných krajín, kde v tom čase boli vojnové nepokoje.

           Po minulé roky sa mohla čitateľská verejnosť zúčastniť prezentácie autorových diel. Tentoraz Fero Rajec od nej upustil, pretože všetko, čo by k dielu mal povedať, si čitateľ nájde v knihe. Ak sa chce niekto dozvedieť viac, stačí si zakúpiť knihu, otvoriť ju, zahryznúť sa do začiatku deja a knihu najskôr odloží až po jej prečítaní.

     

     

     

     

     

    Ukážka z knihy

     

     

           Písal sa rok 1996 a nastalo obdobie letných prázdnin aj dovoleniek. Od skončenia vojny v Chorvátsku ubehol rok a ľudia opäť túžili po Jadranskom mori. Aj Goran Božič, po piatich rokoch núteného pobytu v zahraničí, sa vracal do Chorvátska. Dva dni cestoval z Čiech do svojho rodiska – chorvátskeho mesta Grad. Na cestu vlakom z Prahy do Záhrebu si vyrobil ako pouličný hráč na heligónke. Často hral v Prahe na historickom Karlovom moste alebo v blízkych priľahlých uličkách. So sebou si vzal len heligónku a cestovnú tašku, v ktorej mal niečo na prezlečenie. Zo Záhrebu ho ešte čakala strastiplná cesta vlakom. Do Karlovacu pricestoval vlakom a zistil, že do Gradu musí pokračovať najprv autobusom. Dozvedel sa, že nie všetky železničné úseky boli prejazdné. Niektoré utrpeli vojnou, pretože na trati boli vyhodené mosty, inde bol zničený tunel, značne poškodené železničné zvršky nielen bombardovaním, ale aj v dôsledku prívalových dažďov. Čakanie aj cestovanie krátil sebe a spolucestujúcim hraním na heligónke. Tešil sa, že uzrie rodný Grad a potom, aby aspoň na dva mesiace zavítal na Makarskú riviéru, kde by si privyrobil hrou na heligónke, pretože už tam opäť začali prichádzať zahraniční turisti. Päťdesiatročný Goran kráčal od železničného nádražia na autobusovú stanicu. Náhle pri ňom zastavil vodič osobného auta. Otvoril okno spolujazdca, pozdravil a spýtal sa:

       - Prosím vás, kadiaľ mám pokračovať v ceste k Jadranskému moru?

       - Záleží na tom, kam máte namierené, - odvetil Goran a vzápätí sa spýtal: - Vy ste zo Slovenska?

       - Áno. Ako ste to spoznali?

       - Práve sa od vás vraciam domov, - odvetil Goran po česky a opäť sa spýtal:

    - Kam cestujete?

       - Do Makarskej.

       - Sám?

       - Áno. Manželka s deťmi cestovali autobusom o deň skôr. Ja som mal ešte nejaké služobné povinnosti, a tak som nútený cestovať za nimi autom.

       - To je náhoda! Aj ja sa tam poberám. Nevzali by ste ma? Zaplatím vám.

       - Nasadnite a batožinu si dajte na zadné sedadlo. Pane, ...

       - Ďakujem, - skočil vodičovi do reči a vzápätí sa predstavil: - Goran Božič, ale pokojne mi tykaj.

       - Ja som Štefan Svitko a oslovuj ma Števo. Tak mi vravia všetci známi. Goran, ty si žil na Slovensku? – spýtal sa, zaradil rýchlosť a vybočil od krajnice.

       - Spočiatku áno, ale bál som sa, aby rozdelenie Československa nedopadlo ako u nás. Po troch týždňoch v Bratislave som sa presťahoval do Prahy. Určite ma pochopíš. Ak by u vás k čomusi došlo, z Prahy by som mal bližšie do Nemecka. Napokon moje obavy boli zbytočné. Už päť rokov som nebol doma.

       - Utiekol si počas vojny?

       - Skôr pred jej začiatkom. Vieš, neznášam zabíjanie, - povedal a zamyslel sa.

           Štyridsaťpäťročný Štefan riadil auto a cestou obaja videli pochmúrne veci, ktoré Goranovi nepridali na nálade. Cestou míňali viacero domov zničených vojnou. Niektoré v dôsledku bombardovania, iné úmyselne vypálené. Neboli ušetrené ani božie chrámy pravoslávnych Srbov a chorvátskych katolíckych veriacich. Aj tie boli vypálené alebo zborené. Dediny ako vymreté, polia úhorom, na niektorých ešte zoschnuté kukuričné kôrovie, ktoré už nemal kto pozberať. Podaktoré tiahnuce sa vinice pripomínali divokú džungľu. Viseli na nich zoschnuté strapce. Na pasienkoch neboli ovce ani kravky. Kde-tu hrdzaveli vypálené autá, traktory a poškodená vojenská technika. Pri autobusových zastávkach aj pri odbočkách na poľné či lesné cesty boli časté varovné nápisy: „Zákaz vstupu, nebezpečenstvo nášľapných mín!“. Goran si vtedy uvedomil, kam až zašlo nacionalisticko-šovinistické šialenstvo.

     





    ( Celý článok! | Autor: admin | Počet komentárov: 1 | Chcem sa pridať do diskusie k článku | Informačný e-mailVytlačiť )